No, tááák, žiadne dokončievačky podľa pesničky :), alebo ak sa vám žiada zaspievať si, nech sa páči. No my poďme pekne po poriadku. Na začiatku bolo Všeobecne záväzné nariadenie mesta Ružomberok, ktoré ponúkalo možnosť občanom a organizáciám mesta napísať projekt a požiadať o finančnú podporu na jeho realizáciu. No, možno to bola len potreba zaktivizovať ľudí a pripraviť pre nich niečo pekné a zaujímavé. Každopádne spojili sme jedno s druhým, podumali, porátali, popísali, podali a čakali. Niektoré údaje o projekte:
- Názov projektu: PODAJME RUKU aby jednotlivci neboli sami
- Východisková situácia: “Nebudeme doma sedieť sami, ale spoločne budeme poznávať históriu našich hradov a zámkov: Trenčiansky, Beckov, Smolenice, Devín. Osviežime svoju pamäť, zažijeme pekné chvíle v spoločnosti rovesníkov nášho klubu.”
- Spôsob účasti Mesta Ružomberok na projekte: Finančná pomoc
Dôležité je, že mesto schválilo finančný príspevok, zvyšok sme doložili z vlastných vreciek a mohli sme vyraziť. Poogram bol naozaj bohatý a takmer na minútku vypočítaný. Štart trošku nevydarený, dva manželské páry sa držali pôvodného termínu, ktorí sa však už dávnejšie zmenil a do autobusu nenastúpili. Je nám to veľmi ľúto. Na nálade nepridalo ani počasie, lialo ako z krhly a nič nenasvedčovalo tomu, žeby sa chystalo prestať. A tak sme si upršanú cestu krátili povesťami o Trenčianskom hrade.
Niektoré sú naozaj desivé, no všetky svedčia o ťažkom živote našich predkov, či už boli chudobní, no ani tí najbohatší nemali na ružiach ustlané. Cesta ubiehala, ani sme nestačili všetko prečítať a pred nami sa zjavila známa silueta hradu s charakteristickou vežičkou (kedysi ovenčenou obrovskou červenou hviezdou). Posledné medzipristátie na vyprázdnenie a zároveň doplnenie a čuduj sa svete, dážď pomaly utíchal a oblohou si razilo cestu slniečko. Konečne sa nám podarilo odstrihnúť od dažďových mrakov a mohli sme sa tešiť na prehliadku jedného z našich najznámejších hradov.
Trenčín nás privítal v slnečnom šate, už len popreskakovať pár kaluží a cesta na hrad bola voľná.
Kto na hrade bol, vie, že začiatok dá dosť zabrať a tak sa niektorí rozhodli absolvovať iba malý prehliadkový okruh, no väčšina dala prednosť veľkému. Neľutovali jedni ani druhí. Klobúk dolu pred tými, ktorí sa vyštverali na najvyšší bod Matúšovej veže a mohli sa pokochať krásnym výhľadom na mesto Trenčín a široké okolie, predsa len už nie sme najmladší :).
Presne podľa programu o 14:00 vyrážame z Trenčína na hrad Beckov. Od cesty vyzerá Beckov hrad ako klasická zrúcanina, na ktorej nie je nič pozoruhodné.
O to viac vás prekvapí svojou rozlohou, keď vstúpite do priestorov hradu. Keď sa k tomu pridá perfektný a zanietený výklad pani sprievodkyne v dobovom kostýme, prejdete si všetky schody a trošku si zasnívate, zážitok je dokonalý.
Umocní ho aj aktuálna expozícia slovenských ručne kovaných maxi-výrobkov na dolnom nádvorí, možnosť občerstviť sa priamo medzi hradnými múrmi, či knižnica darovaných kníh, z ktorých si môžete ktorúkoľvek vziať alebo darovať ak už ju nepotrebujete.
Hrad Beckov žije bohatým životom najmä počas víkendov, vrele odporúčam zaradiť si jeho návštevu do programu. Prehliadky dvoch hradov dali našim nožičkám zabrať a tak sme sa už tešili na odpočinok na zámku v Smoleniciach.
Chvíľu trvalo, kým sme našli tú správnu odbočku (aj napriek džípíesky 🙂 ).Trošku nám stŕplo, keď sa náš šofér s obrovským autobusom otáčal na “päťhalierniku” uprostred strmej úzkej cestičky, no nakoniec to zvládol bravúrne a šťastlivo nás vyložil pred bránou prekrásneho zámku, ktorý slúži ako kongresové centrum SAV.
Už pri vstupe nám viacerým padla sánka. Prečo? Krásna, zachovalá, udržiavaná budova zámku, prenádherná záhrada, kráľovský interiér, zariadenie izieb, no jednoducho všetko na nás pôsobilo luxusne. Výborná večera bola čerešničkou na torte dnešného náročného dňa, plného zážitkov.
Výdatná večera vyhnala viacerých na večernú prechádzku. Okolie zámku sa pýši prekrásnou prírodou, upravenými cestičkami, ktoré lákajú na pochôdzku, prebehnutie sa, či jazdu na bicykli.
Ráno sme si museli privstať, aby sme včas dorazili do lodenice v Bratislave, vyzdvihli si lodný lístok a nasadli na loď Prešov, ktorá nás mala odviezť pod hrad Devín.
Počasie síce robilo bububu a padlo aj pár kvapiek, ale tie neodradili množstvo záujemcov mladších, starších, Slovákov aj Španielov, aby zverili svoje životy na najbližšiu hodinu a pol posádke lode, ktorá nás bezpečne preplavila pokojnou hladinou Dunaja do cieľa našej cesty.
Až z doby mladšej kamennej sa našli pozostatky na hrade Devín. Hradné múry jedného z najstarších hradov na Slovensku si pamätajú Keltov, Rimanov aj Veľkomoravskú ríšu. Pamätný výstup Štúrovcov je zdokumentovaný veľkou tabuľou na hradnom múre pred vchodom do suterénu renesančného paláca na strednom hrade, kde sa nachádza výstavná sieň so zaujímavými exponátmi nájdenými počas archeologických prác na hrade. O hĺbke studne sa môžete presvedčiť vyliatím pohára vody, čľupnutie počuť až po hodnej chvíli.
Opäť sme mali šťastie na sprievodcu, ktorý chrlilo informáciu za informáciou, jednu zaujímavejšiu ako druhú. Veľa sme sa z jeho rozprávania dozvedeli. Vedeli ste, že to boli napoleonské vojská, ktoré zasadili zdrvujúci úder hradu Devín? V roku 1809 ho zničili vyhodením do vzduchu.
Dnes sa na lúkach pod hradom pasú ovečky, no nie je to len tak, ich pastva spĺňa dôležitú úlohu obnovy cenných lesostepných lokalít. Neveríte? Ajhľa.
Cesta loďou späť do Bratislavy trvala už len pol hodinku. Ostala nám chvíľa času na pohyb po Bratislave. Väčšina ho strávila na promenáde a v areáli Eurovea. Prechádzka, kávička, niečo pod zub a možno aj nejaký pulóvrik, či tričko. Času naozaj málo stihnúť toho viac, no pred nami bol ešte posledný bod programu.
Keď sa povie Slovenský Grob začnú sa vám slinky zbiehať na chutnú husacinku, kapustičku a lokše. Nuž aj napriek tomu, že hlavná sezóna pečených husí je na jeseň, my sme to riskli a bez objednávky sme sa vybrali na návštevu. Nápis pri vchode do Grobského Dvora “Dnes pečieme husi” nás preto veľmi potešil. Trošku menej už ceny, ale každý poriadny špás niečo stojí.
Niektorí zvládli iba lokše plnené na sladko aj na slano, iní si pochutili na husacej pečienke a pár odvážlivcov si odnieslo kus pečenej húsky domov. Celou cestou späť nám bolo do spevu. Prečo asi?
LEBO BOLO VÝBORNE!!!
PS: Ďakujeme mestu Ružomberok, že našlo financie na podporu nášho projektu.
FOTOGALÉRIE:
KD DENNÉ CENTRUM RUŽOMBEROK 
Bolo nám super 🙂